Vo svojom živote som precestovala pár krajín, no zďaleka nie veľa. Som vďačná za každý krok mimo svojej domoviny, ktorý ma obohatil o nové zážitky.
Cestovanie človeku poskytne istý nadhľad a posúva v názoroch a správaní na inú hranicu. Nežila som až tak dlho mimo Slovenska, ale po mojom návrate a rozhovoroch s ľuďmi, ktorí nikdy nikde poriadne neboli /samozrejme rátam tých, ktorí môžu), sa mi rozum pozastavuje. Všetkých by som chcela posmeliť k tomu, aby nabrali trochu odvahy alebo ubrali z pohodlnosti a šli do toho. Do krajiny-nekrajiny, do zimy, leta, hôr či pláži. Sami sebe sprievodcami. Bez špeciálneho plánu a výhovoriek na to, že nie je s kým a za čo.
Najťažším krokom u mňa je rozhodnúť sa, ktorú krajinu mám ísť prebádať, nakoľko môj zoznam je poriadne dlhý. Väčšinou idem podľa toho, čo mám na srdci, ale častokrát skončím pri náhodne objavenej reklame na lacné letenky niekam úplne inam, kam som prvotne plánovala. Alebo sa zoznámim s ľuďmi, ktorí sa vrátili z čo ja viem Bali a už čmuchám, čo by som tam aj ja rada videla.
Tak a mám víťaza. Začína pre mňa jedna z najlepších častí. A to itinerár. Väčšinou sa ho aj tak nikdy nedržím, ale aspoň som pripravená. A tu zohrávajú konečne úlohu cestovky. Veľkú, ale rozhodne nie hlavnú. Klikám po známych i menej zvučných menách, zahraničných i slovenských. A odkukávam. Potom hľadám na rôznych tripedvajzoroch skúsenosti mojich predchodcov a obrázky, ktoré vyhodí ujo gúgl. Najlepšie keď sú aspoň mierne autentické.
Hotovo a už len čakať na motýle v bruchu pred odjazdom! Zbohom Bratislava, čau čau Slovensko J
Ubytovanie a transfery nikdy neriešim vopred. Všetko sa uvidí, veď o tom je to správne dobrodružstvo. A nakoniec vždy stretnem partiu ľudí, ktorí majú dobrý tip na výlet či prespanie, ktoré okamžite vpisujem do svojho travel diáriku.
Keď cestujete sama, treba byť maximálne obozretná. Teda hlavne my ženské. V niektorých krajinách možno viac, v iných menej, ale vždy sa treba spoliehať najmä sama na seba. To je jedna vec, druhá je tá, že keď ste sama v nejakej krajine už dlhší čas, príde na vás smútok. Som príkladom oboch. Môžem povedať, že nakoniec som vždy našla pomoc a podporu v ľuďoch, ktorých som počas ciest stretla. Je to skvelé, keď môžete povedať človeku, s ktorým zdieľate povedzme tuk tuk o tom, čo ste zažili počas školy alebo ako Vás minule naštvala kamoška. A naopak. Každý má svoj príbeh a môže byť obohatením našich životov.
V cestovaní nájde človek zmysel. Najmä keď ide do krajiny sám. Pre mňa to sú najkrajšie životné momenty. Nehovoriac o tom, že veľakrát vidíme to, čo sme ešte nevideli, alebo stretneme takých, čo sme ešte nestretli. Všetky naše zmysly sú napäté a mozog je v jednom kole. A potom príde chvíľa, kedy je sám na pláži a uvedomí si, za čo je vďačný a aký je život skvelý. A tá stopka nad samým sebou je tiež úžasný moment.
Nič z tohto Vám nedá dovolenka all inclusive niekde v Turecku s jačiacim detským kútikom, rannou watergymnastikou v bazéne a ležadlami a slnečníkmi zdarma. To nie je cestovanie. To je oddych pre našich rodičov alebo naozaj tých, čo majú malé deti a chcú im dopriať sterilnosť a bezpečnosť hotelového komplexu. Pre nás mladých je to nulová kreativita, stereotyp a vyhodené prachy za umelú lagúnu a pár dní slnečných lúčov. Takejto „dovolenky“ sa dožijem dúfam až na dôchodku, keď už budem chcieť mať svätý pokoj J...
Preto mladí cestujme!